Život je naplnený dvoma svetmi
Prvý sa na svet podobá
Druhý je plné tajomstvo
obrovská ľudská nádoba
zahalená a skrytá hlboko
do krehkého ľudského života
Svet sveta je plný ľudských túžob
kde telo mýli myšlienku
Hovorí srdcu čo je krásne
a siaha duši po vienku
Je búrkou čo zmätok prináša
A človek vetrom pomýlený
k zemi sa slastne pritláča
Cíti jej dych jej krásu – silu
Túži sa prisať – nasýtiť
Chce uchovať si veľkú chvíľu
jej čaro si chce privlastniť
Na okamih sa stratil zmysel
Vytratila sa svätá myšlienka
že dieťaťu dal Boh aj zmysel
by zachránil tak človeka
Od krásy ktorá zrkadlí
len kúsok z Božej veľkosti
Od zrkadla čo dáva svet
od strašnej ľudskej bolesti
Svet plný tichých tajomstiev
je vzdialený mojej duši
Skladaný Bohom do vrstiev
do srdca čosi búši
Hľadá si úzku cestičku
ako cez ucho ihly
Pretlačiť svoju predstavu
v ktorej sa Božie plány iba mihli
Je to svet plný otázok
niektoré zbavené odpovedí
Spletený pestrý obrázok
Je veľkým šťastím že Boh sa neunaví
chodením po ľudských pastvinách
Inak by zmizli ľudské davy
nebola by odpustená ich vina
Vina z túžby po zemi,
po kráse ktorú Boh jej dal
Môže byť človek súdený
ak Božie krásy miloval!?!
Najväčším tajomstvom nie sú tieto svety
Ani ich riečne meandre
Boh porosieval svoje kvety
a ak ťa jeho tajomstvo zasiahne
pochopíš zmysel celej vety