Ak dáš niekomu kus Svojho života
staneš sa jeho otrokom
Zdá sa ti že je to choroba
čo zahráva sa s človekom
Načo Boh do nás srdce dal
aby ho Adam neprecítil
a milovaných zraňoval?
Je veľa hnevu v týchto riadkoch
a nepochopenia
Chcem vrátiť srdcu slobodu
nehľadať stále riešenia
Čo mi to moje srdce robí
či robím si to sama?
Som závislá a nepokojná vrana
Neviem žiť s láskou ani bez lásky
Už nedávaj mi Bože otázky!
Nechaj ma nech z brehu utečiem
Zavriem dom a veci prezlečiem
a vyprázdnim si hlavu
Nech iba tíško ležím v tráve
Nech vo mne žiadna túžba nekričí
Nech pohojdám sa v Tvojom náručí
Je niečo nad čím nemám moc
Ničí to, bolí, kazí zrak
Ak by to prerušila dlhá noc
Snáď choroba by odišla
Tak…
tichúčko že stala by sa iba snom
spomienkou v jase slnečnom
Veľmi sa hanbím za svoj ston
Pokoruje ma a v srdci spôsobuje zlom
Je egoistický a bez lásky
Je plný sebaľútosti a ťahá za vlásky
Je len slabosťou a túžbou po mojom ja
Zbav ma ho nech Ti uverím
Nech neutečiem od dverí
a prekročím múr svojho ja
Tak by som chcela srdce uzavrieť
Milovať bez bolesti
Nevytvárať v srdciach mojich blízkych
Bolestivé žliabky
Chcem aby žili bez môjho plaču
Aby vedeli zabrániť
môjmu blížiacemu sa zvratu
Aby neprerušili niť farieb tak pestrých zlatistých
a vrátili mi slobodu
Do môjho srdcového domu
Chcem sa zbaviť svojho hnevu
Nech mi dobrý Boh odpustí
Prečo toľko krásy dáva
keď človeka len zriekanie očistí
Zdá sa mi že to často trvá dlho
že nefunguje vtedy nič
Čo stavy duše by posunulo
Nedalo chytiť mačke myš
Môj hnev je veľký – láska malá
Do svojho kruhu ma uzatvára
Je liek na túto chorobu?
Chcem nechať to na náhodu
So strachom vravím ber si všetko
No Ty to nechceš bez lásky
A tak niet cesty z kruhu von
Chcem zostať v stave podvodnom
Kde nepočujem – necítim
Len spím a ticho precítim
Len jeden význam báseň má
Vyplaví tvrdé polená
Kiež by čas rýchlejšie sa ponáhľal
Ty Láska mojej myšlienke si farbu dal
Pomenoval túžbu a stretnutie
Uzavrel moje vzbĺknutie
Prenikol srdce pokojom
Nech všetko je už po Tvojom!