6.Žliabky

Ak dáš niekomu kus Svojho života
staneš sa jeho otrokom
Zdá sa ti že je to choroba
čo zahráva sa s človekom

Načo Boh do nás srdce dal
aby ho Adam neprecítil
a milovaných zraňoval?

Je veľa hnevu v týchto riadkoch
a nepochopenia

Chcem vrátiť srdcu slobodu
nehľadať stále riešenia

Čo mi to moje srdce robí
či robím si to sama?
Som závislá a nepokojná vrana
Neviem žiť s láskou ani bez lásky
Už nedávaj mi Bože otázky!

Nechaj ma nech z brehu utečiem
Zavriem dom a veci prezlečiem
a vyprázdnim si hlavu

Nech iba tíško ležím v tráve

Nech vo mne žiadna túžba nekričí
Nech pohojdám sa v Tvojom náručí

Je niečo nad čím nemám moc
Ničí to, bolí, kazí zrak
Ak by to prerušila dlhá noc
Snáď choroba by odišla
Tak…
tichúčko že stala by sa iba snom
spomienkou v jase slnečnom

Veľmi sa hanbím za svoj ston
Pokoruje ma a v srdci spôsobuje zlom
Je egoistický a bez lásky
Je plný sebaľútosti a ťahá za vlásky
Je len slabosťou a túžbou po mojom ja

Zbav ma ho nech Ti uverím
Nech neutečiem od dverí
a prekročím múr svojho ja

Tak by som chcela srdce uzavrieť
Milovať bez bolesti

Nevytvárať v srdciach mojich blízkych
Bolestivé žliabky

Chcem aby žili bez môjho plaču

Aby vedeli zabrániť
môjmu blížiacemu sa zvratu
Aby neprerušili niť farieb tak pestrých zlatistých
a vrátili mi slobodu

Do môjho srdcového domu

Chcem sa zbaviť svojho hnevu
Nech mi dobrý Boh odpustí
Prečo toľko krásy dáva
keď človeka len zriekanie očistí

Zdá sa mi že to často trvá dlho
že nefunguje vtedy nič
Čo stavy duše by posunulo
Nedalo chytiť mačke myš

Môj hnev je veľký – láska malá
Do svojho kruhu ma uzatvára
Je liek na túto chorobu?
Chcem nechať to na náhodu

So strachom vravím ber si všetko
No Ty to nechceš bez lásky

A tak niet cesty z kruhu von
Chcem zostať v stave podvodnom
Kde nepočujem – necítim
Len spím a ticho precítim

Len jeden význam báseň má
Vyplaví tvrdé polená

Kiež by čas rýchlejšie sa ponáhľal
Ty Láska mojej myšlienke si farbu dal
Pomenoval túžbu a stretnutie
Uzavrel moje vzbĺknutie
Prenikol srdce pokojom
Nech všetko je už po Tvojom!