1.Mimo svojej kože …

Nejde to tak ako by som chcela

a uveriť že tak to robí On
mi nedovolí moja slabá viera

Kde pramení tá strata sily
kde zlomilo sa kormidlo?
Kde vetry loďku obrátili
kto zastavil jej tichý chod?

Kto oberá ma o smiech detský
kto berie nádej z mojich pier?
Kto zarosil mi nočné chvíle
slzami zabuchnutých dvier?

Prečo sa nevie moje srdce vrátiť
k prameňu čistej radosti?
Prečo sa úzkoprso drží
vysnenej zradnej sladkosti?

Načo sú dobré tieto pády
ak nedokáže človek vstať?
Načo sú hlúpe ľudské ságy
ak uverí im človek zas?

Ako sa zbaviť tejto nočnej mory
pokojným spánkom zakryť deň?
Ako byť pánom veľkej sily
žiť naplnený každý deň?

S kým prežiť tento neférový boj
s kým nevynechať hviezdny roj?
Myšlienok prudkých hnevlivých
spurných a veľmi klamlivých

Nedá sa zaspať na pár rokov
zamraziť čas a stratiť spomienky?
Nedá sa utiecť z rozbehnutých krokov
do mäkkej sladkej postieľky?

Otázok je viac ako odpovedí
Spomienok je viac ako života
Nádeje je menej ako smútku
Radosť sa z duše vymetá

Je stav keď nie som vo svojej duši
keď obsadil ma iba tieň
Žijem dva svety plné zmätkov
a hľadám ten čo trvá iba deň

Chcem zostať ležať v strede mora
nesplnených a hlúpych snov
Nechcem počúvať múdre slová
statočných chladných vojakov

Ich boje sú mi cudzie
ich sile vôbec neverím
Sú ako rozbehnuté kone
zapriahnuté v závoji
nezmyselných a úzkych cestičiek
stratených ľudských krás a básničiek

Zhodí mi niekto pevné lano
do mojej chladnej studnice?
Vytiahne niekto moje srdce
z ťaživej smutnej väznice?

Viem čo by povedali ľudské davy:
Musíš len zabrať – bojovať
Keby ich veľké bystré hlavy
museli stále vzdorovať
poznali by čo je to naozajstný boj

Nebudem predlžovať tieto chvíle
Nezíde preto slnko z oblohy
Možno už zajtra bude jasné
či moja loďka nestratí sa v príboji